Posledné týždne boli dosť rušné, keďže sme sa na týždeň presťahovali do Viedne. M. pracoval a ja s B. sme trávili naše dni väčšinou v pieskoviskách a priľahlých lesoch. Preskúmali sme okolie starej vily, v ktorej sme bývali. Počas týždňa B. kolísal medzi entuziazmom a strachom. Bál sa starej vily, pretože tam bolo niekoľko vecí, čo sa počas nášho pobytu pokazilo alebo nefungovalo – záchod tiekol, jedno zo svetiel v obývačke „žmurkalo“, svetlo na chodbe prestalo svietiť, niekoľko hodín neišla elektrina… V stratke, podmienky neboli ideálne pre rodinu s malým dieťaťom.

Ach, ale tie prechádzky v lesoch a viniciach…

Srdce sa mi roztápalo. Ticho. Pokoj. Slnko. Vietor. Ako mi to chýbalo… A najlepšie na tom bolo, že som to zažívala s B. Videl ma, ako si užívam, ja som videla jeho, ako kráča a kráča, zakaždým nachádzajúc niečo na zabavenie. Také niečo som považovala za nemožné… A potom sme mali piknik, vlastne pikniky, pretože keď je B. vonku, piknikoval by po každých dvadsiatich krokoch.

Nemali sme typické viedenské zážitky. Električkou sme sa odviezli do ZOO, pešo sme zašli do neďalekého kníhkupectva a tiež strávili pol dňa s M. v centre. Okrem toho som volila aktivity v prírode.

A B. mi opäť ukázal, ako veľmi vyrástol, ako dospel, zmúdrel. Je neuveriteľné, že má už tri roky. A je ešte neuveriteľnejšie, že si jeho prítomnosť vychutnávam asi len rok… Zvykla som si predstavovať, že sa takto pri ňom budem cítiť od prvého dňa, od momentu, keď sa narodil. Rozmýšľajúc nad tým, čo som napísala na začiatku tohto odstavca: „Navzájom sme si ukazovali, ako sme vyrástli, dospeli a zmúdreli…“