Minulý týždeň sa B. poranil a bol skutočne nespokojný s diskomfortom a obmedzeniami, ktoré mu zranenie prinieslo. Zranenie bolo pravdepodobne aj bolestivé, bál sa, že sa nikdy nezahojí. Tento post je o tom, ako som sa mu cez láskavosť a vľúdnosť k vlastnému telu snažila pomôcť.

B. bol hladný. Umyl si jablko a chcel, aby som mu ho nakrájala. Vybrala som krájaciu dosku a krájač na jablká a pomohla mu jablko nakrájať. Ako sa snažil vybrať kúsky jablka z krájača, zvrieskol a ukazoval mi svoju ruku. Prehliadla som ju, ale nevidela žiadnu krv, rez alebo škrabanec. Takže sme pokračovali vo vyberaní jabĺk. Nechala som ho jesť samého, ale po niekoľkých sústach si odišiel umyť ruky. Hral sa, prišiel za M. a začali sa štekliť. Zrazu B. začal plakať držiac si dlaň. Necht na jeho ľavom palci bol poranený, kúsok nechtu mu vytŕčal.

Ošetrenie a reakcia naň

Plakal srdcervúcim plačom, pevne ma objímal. Po nejakom čase súhlasil, aby sme mu palec prelepili leukoplastom, z čoho bol ešte nešťastnejší, pretože sa mu nepáčilo, že leukoplast je lepkavý. Snažili sme sa mu vysvetliť, že leukoplast mu ochráni prst, kým sa zahojí. Opakoval, že sa mu necht nezahojí a že ho nechce mať zranený. Tak som mu pripomenula, ako si raz o drevenú debničku poranil ruku a ako sme na ňu každý deň pozerali a ako každým dňom vyzerala lepšie a lepšie. Pamätal si, ale nepomohlo to. Tak som mu masírovala celé telo, aby sa uvoľnil, čítali sme knihy, túlili sa. Tiež som mu vysvetľovala, čo by mu mohlo pomôcť s uzdravením – oddych, spánok, jedenie zdravého jedla, opatrnosť pri pohyboch ruky…

Tiež sme sa vyzvedali, či vie, ako sa zranil. Samozrejme, že vedel – krájačom na jablká. Po tejto informácii sa vo mne začal odohrávať boj. Ja som bola tá, ktorá chcela, aby sa podieľal na krájaní jablka, teda ja som tá, ktorá spôsobila jeho zranenie. Ale učením sa nových vecí človek rastie, zranenia sa stávajú a toto nie je vážne. Je moja vina, že ho to bolí. Je užitočné naučiť sa, ako spracovať bolesť.

Snažila som sa nedať najavo môj vnútorný boj, hoci som v jednej chvíli takmer začala plakať. Povedala som B., že keď bude nabudúce chcieť jablko, dáme si väčší pozor pri príprave, a že mu opäť ukážem, ako bezpečne používať krájač na jablká.

Po niekoľkých hodinách dal M. dole leukoplast, pretože si ho B. zamočil pri umývaní rúk. Nechcel mať ani suchý leukoplast, takže do večera bol bez leukoplastu. Našťastie sa situácia s nechtom nezhoršila. Sprcha, nočný spánok.

Ako som prekvapila samu seba…

Nasledujúce ráno prebiehalo ako zvyčajne. Po niekoľkých hodinách hrania, sa vypýtal na záchod a sediac tam si spomenul na svoj zranený necht. Začal plakať, nechcel mať zranený necht. Ruku mal zovretú v päsť a telo napäté. Pomaly som ho hladkala po ruke a povedala niečo takéto:

B., môžeš sebe a svojmu palcu prejaviť láskavosť a povedať: bolí to, som nežný, aby sa mohol rýchlo zahojiť. Som veľmi opatrný.

Najprv pokračoval v popieraní – nechcel mať zranený palec. Tak som zopakovala podobné slová. Plakal ďalej, ale… Požiadal ma, aby som zopakovala tie ubezpečujúce a láskavé slová pre jeho palec! Po pár minútach tie slová povedal sám. Upokojil sa a zišiel zo záchoda.

Bola som taká prekvapená, že som B. vedela demonštrovať vľúdny rozhovor samého so sebou, na čo ja sama pre seba rozhodne nie som zvyknutá. Učím sa, ale zvyčajne som na seba tvrdá: ach, zase som si narazila hlavu, som taká nešikovná. Každý deň sa snažím sama sebe hovoriť láskavé a milé veci, keď som pokojná a nič vážne sa nedeje, aby som bola schopná takto so sebou hovoriť aj v neľahkých situáciách v budúcnosti. Toto som si všimla už dávnejšie – dokážem akceptovať pocity iných ľudí, byť k nim vľúdna a empatická – ale neviem byť taká sama k sebe.

Ako B. prekvapil nás všetkých

Kráčajúc z kúpeľne B. povedal, že je unavený a že si ide oddýchnuť. Vliezol do svojej postieľky a oddychoval tam asi tridsať minút! On zostal na jednom mieste tak dlho? On oddychoval tak dlho? Oddychoval aj po niekoľkých vyrušeniach? Oddychoval dokonca aj po tom, čo si vypýtal zahrať niečo upokojujúce (M. práve hral v B. izbe na gitare)?

M. bol šokovaný, ja prekvapená. Nemohla som prestať myslieť na slová ktoré som mu odporučila na láskavý rozhovor samého so sebou. Naozaj zafungovali? Je to také jednoduché? Naozaj vľúdny rozhovor samého so sebou funguje takto efektívne?

B. viac nespomenul svoj zranený palec. My sme boli tí, čo chceli vidieť, ako sa hojí. Pristúpil k nám, dovolil nám pozrieť sa a pokračoval vo svojej činnosti.

Je pre mňa udivujúce, že môžem B. naučiť to, čo je mojím ideálom pre mňa, neho, nás a všetkých ľudí. Nie je to nevyhnutne to, čo som nateraz ja sama schopná urobiť, ale aj napriek tomu ho to dokážem naučiť. Dodáva mi to nádej, že keď to dokážem naučiť jeho, snáď to raz naučím aj seba… Zmenil mi život!