Už ste niekedy kráčali po ulici mesta (obce), v ktorom žijete, a obdržali ste neočakávaný, neželaný a nevhodný komentár od cudzieho človeka, ktorý prechádza okolo? Ak ste žena, šance sú vysoké, že sa vám dostal sexistický komentár. A ak ste rodič, je šanca, že komentáre sú o vašom dieťati a musíte sa nimi zaoberať, pretože nechcete, aby vaše dieťa považovalo takýto druh komunikácie za normálny.

Považujúc veci objavujúce sa u väčšiny populácie za normálne, tak táto nevhodná komunikácia je normálna. V tomto prípade však uprednostňujem slovo prevládajúca. Myslím, že ľudia v našej spoločnosti potrebujú zistiť, ako môžu aj dobre mienené komentáre ubližovať.

Venujeme sa svojim záležitostiam

Rodičia s deťmi sa zvyčajne starajú sami o seba, pretože ak ste aspoň trochu ako my, väčšinu svojej kapacity a energie venujete zvládaniu bežných situácií a participácie dieťaťa. Ideme len do obchodu, ideme iba na prechádzku do parku, jednoducho nakupujeme na trhu alebo robíme niečo iné. Naozaj sa venujeme svojim záležitostiam.

Trh

Prvá otravná udalosť, ktorú si pamätám, sa stala na miestnom trhovisku. Bolo to okolo B. prvých narodenín. Kupovali sme ovocie a zeleninu. Trh bol preplnený, snažili sme sa prejsť cez zúžené miesto uličky. Míňal nás dôchodcovský pár a žena sa rozhodla B. adresovať otázku: „Aj ty si na predaj?“ Ja som sa nezmohla na slovo, M. reagoval nahnevaným a agresívnym hlasom: „Nie, nie je na predaj!“ Pár bol šokovaný M. odpoveďou. To fakt? Prečo považuje za vhodné opýtať sa niečo také? Nie sme obchodníci s bielym mäsom, sme rodičia venujúci sa svojim záležitostiam!

Rodové stereotypy

B. pobehoval okolo neďaleko stojaceho muža so psom. Samozrejme, bol na psa zvedavý, tak ho začal pozorovať. Muž náhle, pravdepodobne sa cítiac nepríjemne, že jeho psa niekto pozoruje, zacítil potrebu sa s B. rozprávať. Najprv sa opýtal mňa, či je chlapec alebo dievča, pretože jeho oblečenie mu to „neprezradilo“. Najprv som sa tešila, že som B. zvládla obliecť tak, že ľudia nevedeli rozoznať jeho pohlavie, ale tiež mi bolo smutno z toho, že on (a mnoho ďalších ľudí) potrebuje vedieť pohlavie dieťaťa pred tým, ako s ním začnú interagovať. „Ako má človek vedieť, či je to chlapec alebo dievča, keď nemá vhodné oblečenie?“ „Nikto to nepotrbuje vedieť. Nie je to nevyhnutné.“ „Tak potom ako sa mám s dieťaťom rozprávať, keď to neviem?“ „Nie je nevyhnutné to vedieť.“ Na jeho otázku o B. pohlaví som neodpovedala, po chvíli sme odišli.

Škatuľkovanie

Jedna z predávajúcich vždy komentuje niečo okolo B. Zvyčajne začína otázkou, či je dievča alebo chlapec. Vôbec si nepamätá… Na túto otázku väčšinou odpovedám povedaním B. mena. On nie je len chlapec alebo len dievča, on je osobnosť! „Ach, ty si ale peknučký. A tie modré oči! A čo to máš v ruke?“ Sú to neželané komentáre – prečo sa niektorí ľudia cítia byť oprávnení komentovať niečí vzhľad? Keď B. neodpovedá: „A prečo neodpovedáš? Hanbíš sa? Ach, aký je zlatý!“ Škatuľkovanie je veľmi bežné. A potom na mňa: „Mám doma veľa detského oblečenia, mladá pani, budúci týždeň vám ich donesiem. Chcete?“ „Nie, ďakujem. Máme dosť oblečenia.“ „Ale sú naozaj pekné, ako nové, moja vnučka ich takmer nenosila. Budúci týždeň vám ich prinesiem. Váš malý ich môže nosiť.“ „Dovidenia.“ Niekedy nie je iný spôsob ako ukončiť konverzáciu, iba odísť.

V iný deň som kupovala čučoriedky a M. a B. mrkvy na druhej strane uličky, keď som počula M. nahnevaný hlas. Otočila som sa, rozzúrene sa rozprával so ženou idúcou okolo. Neskôr mi povedal, že žena prišla k B. a pohladkala ho po vlasoch, pri čom povedala niečo takéto: „Ty máš také pekné blonďavé vlásky!“ B. nečakal, že sa ho niekto bude chytať, hlavne nie niekto cudzí. Narušila jeho intímnu zónu, zhodnotila jeho vzhľad a ešte bola urazená.

Po mnohých podobných skúsenostiach na trhu sme sa minulé leto rozhodli objednávať jedlo z miestnych fariem priamo k nám domov. Ľudia vedia byť takí otravní, donútia vás zmeniť spôsob života!

Park

Išli sme na rodinnú prechádzku. Nečakane sme našli niekoľko mlák, ale B. nebol vhodne oblečený na to, aby sa v nich hral. Tak sme ho varovali, že ako pôjde znova do mláky, budeme musieť ísť hneď odmov, keďže jeho topánky nasajú vodu. Po niekoľkých krokoch skúsil, či to naozaj myslíme vážne. Mysleli sme. Kráčali sme naspäť, on jačal, plakal a zúrivo skákal okolo nás. Išiel okolo muž a opýtal sa ho: „Kto to tu spieva?“ Ešte niečo povedal k B. plaču. B. nechápal, prečo hovorí o spievaní, keď on plače, je rozrušený. M. ho požiadal, aby nás nechal.

Išli sme ďalej, B. sa po chvíli spamätal z neželaného spytovania a pokračoval vo vyjadrovaní svojho hnevu a frustrácie. Následne išla okolo skupina ľudí, žena sa stále plačúceho B. pýta, či ide s nimi. Pozrel na nich a „zamrzol“. M. nahnevane odpovedal: „Nie, nejde s vami!“ Prečo si ľudia myslia, že niekomu môže pomôcť opýtať sa otázku, ako táto? Obťažoval ich B. plač, že sa ho snažili hocijako utíšiť? Snažili sa nám pomôcť mať tiché dieťa? Myslím, že väčšina rodičov sa snaží naučiť svoje dieťa neodchádzať s cudzími ľuďmi z bezpečnostných dôvodov. Okoloidúci, súďte nás, keď potrebujete, ale nechajte nás venovať sa svojim záležitostiam!

Kradnúť dieťaťu?

Boli sme v parku. Na jazierku plávali kačice a B. sa k nim chcel dostať bližšie. Tak sme zaparkovali kočík a B. lietadlo na kraji chodníka a kráčali asi desať metrov dole k jazierku. Pozreli sme sa naspäť na chodník, aby sme videli, kto ide okolo. Muž sa pozrel na B. lietadlo, potom smerom k nám a s úsmevom sa opýtal: „Môžem ti ukradnúť lietadlo?“ To fakt?! Prečo si myslel, že je v poriadku opýtať sa niekoho s úsmevom, či mu môže niečo ukradnúť? B. nerozumie konceptu kradnutia, takže som sa rozhodla neodpovedať, pretože som ledva počula jeho otázku. Som si istá, že B. nepočul a nerozumel otázke. Ale má zmysel pre podobné situácie, cíti, že sa deje niečo negatívne – zvyčajne sa stiahne. Aj vtedy sa to stalo – odišiel od jazierka, zobral lietadlo a pokračoval v prechádzke. Komentár toho muža prerušil jeho hru a zanechal nás v negatívnej nálade.

Susedstvo

Niektorých ľudí stretávame dosť často, keďže žijú v našom susedstve. Raz sme išli na prechádzku, B. mal svoj kočík pre bábiky. Priblížil sa k nám muž zo susedstva a s nonšalantným úsmevom sa B. opýtal, čo má v kočíku. B. sa naňho len pozrel a bol ticho. Povedala som mu, že ak nechce odpovedať, nemusí a že môže aj povedať, že nechce odpovedať. Odkráčali sme bez ďalšej komunikácie s tým mužom. O niekoľko minút neskôr okoloidúca žena kritizovala B., že paplónikom zakryl bábike hlavu, že veď sa zadusí. Vtedy B. ešte nemal ani dva roky a o bábiku sa naozaj pekne staral – hladkal ju, pusinkoval, kŕmil a zakrýval ju paplónom, aby jej nebolo zima. A áno, videla som, že zakryl bábike hlavu. Ale no tak! Je to bábika! Urobil to úplne sám! Dokonca si to celé aj sám vymyslel!

Sám!

Ďalší raz, kedy sme stretli muža s nonšalantným úsmevom, bol B. na svojom odrážadle. Muž sa ho znova niečo opýtal. B. „zamrzol“, chvíľu naňho pozeral. Muž bol zmätený, pozrel na mňa, naspäť na B. a zopakoval svoju otázku. Vtedy sa B. otočil od neho preč a povedal: „Sám.“ Bola som nevysloviteľne hrdá na svojho malého B. – vyjadril svoju vôľu, vyslovil ju slovami, akými bol v tom čase schopný. Muž bol zmätený ešte viac, pretože mu nerozumel. Tak som mu „preložila“: „Povedal – sám. Chce byť sám.“ A odišli sme.

Stretli sme ho opäť. Keď som B. zapínala popruhy v jeho sedačke na bicykel, zastavil sa pri nás. Potreboval mi povedať, ako ma obdivuje, ako B. zručne zapínam do sedačky. Neodpovedala som, len nasadla na bicykel a odišla. Niektorí si môžu myslieť, že som neslušná, ale mne sa to tak nezdá – vzhľadom na konkrétnu situáciu a aj vzhľadom na ostatné podobné situácie tu opísané. Chcem sa sústrediť na to, čo robím – na balenie potravín do ruksaku, na B. netrpezlivo čakajúceho vedľa mňa na chodníku v blízkosti rušnej cesty a na použitie všetkých bezpečnostných prvkov bicykla. Moja myseľ je zamestnaná až-až, nedokážem robiť viac.

Tiež sa dialo niečo, o čom ten muž nemal ani tušenia. Obdivoval ma za zapínanie popruhov B. sedačky, čo mi pripadalo byť absolútna banalita v kontexte toho, čo sa v tom období dialo doma – komplikácie so správaním a spoluprácou v najzákladnejších oblastiach. Robím oveľa viac ako zapínať ho bezpečne do sedačky bicykla!

Zahanbovanie

Vracali sme sa z ihriska domov, B. nechcel ísť, tak plakal. Držala som ho za ruku, hladkala ju a jemu sa po lícach kotúľali obrovské slzy sklamania, že nezostávame dlhšie. Oproti nám kráčala staršia pani, hneď som spozornela a pripravila sa. Nesklamala: „Taký pekný chlapec a takto plače!“ Ja som jej na to: „Je pekný aj keď plače.“ „Áno?“ B. som tiež hneď povedala, že je v poriadku keď plače a že ho ľúbim aj keď plače. Viem, že nechce ísť domov, že je z toho smutný, a preto plače. Niekoľkokrát som mu zopakovala, že ho mám rada.

Pochvala?

Raz som potrebovala zaviesť svoj bicykel do servisu, B. išiel so mnou. Celou cestou sa držal rámu bicykla a pýtal sa ma otázky o oprave bicykla. Prekvapilo ma, ako ho to zaujíma, avšak z toho, ako som celý čas dávala pozor na bezpečnosť moju aj jeho, som sa rýchlo unavila. Po odovzdaní bicykla do servisu sme si spravili prestávku na neďalekom ihrisku. Pre B. bolo ťažké odtiaľ odísť, plakal, utekal naspäť na ihrisko alebo odo mňa odbiehal. Dialo sa to na rušnej ulici, takže som kvôli bezpečnosti nijako nereagovala na komentáre dvoch skupín ľudí. B. sa nepáčil odchod z ihriska a plakal. Okolostojaci ľudia to pravdepodobne nemohli zniesť, dokonca na nás kričali ľudia z druhej strany cesty!

Zhrnutie

Ľudia môžu povedať takmer čokoľvek. Zvyčajne okamžite reagujem na niečí komentár (aspoň pred B.), aby mal aj môj pohľad na situáciu a tiež aby cudzí ľudia počuli, že ich poznámky nesúhlasia s našimi hodnotami. Je náročné vychovávať dieťa odlišne od väčšinových prístupov prevládajúcich v spoločnosti. Zaujímavé, že všetky interakcie zmienené vyššie boli so staršími ľuďmi, ľuďmi na dôchodku. Je to možno pripomienka toho, ako sa spoločnosť zmenila. Ale prečo ľudia zostávajú zaseknutí v starých prístupoch? Prečo nepočúvajú? Prečo nerešpektujú? Ľudia očakávajú, že deti sa budú správať slušne, s rešpektom, ale ako sa tomu majú naučiť, keď k nim iní ľudia pristupujú nerešpektujúco?

Samozrejme, nie som perfektná v komunikácii s ľuďmi, ani s B. Stále hľadám spôsoby a slová, ako ochrániť seba a svoju rodinu. Stále sa v tejto oblasti učím, vzdelávam a mám pocit, že moja komunikácia s ostatnými sa stala rešpektujúcejšou, asertívnejšou, jasnejšou a efektívnejšou. Toto je moja cesta, toto je to, v čom potrebujem napredovať, práve preto mi tieto situácie prichádzajú do života.