Ako hovoriť s batoľaťom o potenciálne strach vzbudzujúcich veciach
Vo štvrtok 24. júna 2021 sa juhovýchodnou Moravou prehnalo tornádo, tesne pri hraniciach so Slovenskom, nie veľmi ďaleko odtiaľ, kde žijeme. V to poobedie sme videli oblaky, ktoré sme nikdy doposiaľ nevideli. Nemali sme vôbec tušenia, čo sa udialo až do nasledujúceho rána, kedy sme si pozreli správy. Samozrejme, B. zaujímalo, o čom sa rozprávame, na čo pozeráme. Vzišla z toho otázka – ako sa s ním rozprávať o tornáde, ktoré zničilo niekoľko dedín, zabilo niekoľko ľudí, zmenilo životy toľkým ľuďom, ktorý náhle stratili všetko. Ako sa s ním rozprávať bez toho, aby stratil istotu existencie jeho domova, rodičov a ľudí, ktorých má rád?
Vsuvka
Na začiatku tohto týždňa boli B. a M. spolu na krúžku pre zdravé chodidlá. Pred budovou, do ktorej na krúžok chodíme, je stavenisko. K B. radosti, tam zvyčajne vidíme pracovať bagre, ale tentokrát tam bolo veľmi hlučné búracie hydraulické kladivo, zbíjačka. Spanikáril, bol vystrašený. Strávil značnú časť trvania krúžku plakaním. Keď sa vrátili domov, rozprával mi o tej zbíjačke takmer dve hodiny, kým sme ho uložili do postele. V noci mal nočné mory – plač, pot, opakovanie „bíjatka, bíjatka“. Počas nasledujúceho dňa sa zbíjačka stala dôležitou súčasťou jeho hry.
Keď sme navštívili moje rodné mesto, bývali sme v byte mojej sestry, v ktorom má plynový sporák. B. sa veľmi bál situácií, keď sme niečo varili. Začal opakovať: „Plyn nepáčit. Vybuchuje.“ Odkiaľ to má? Nepamätám si, že by niekedy mal nejakú skúsenosť s plynovým sporákom. Vybavili sme si len jedinú udalosť, kde plyn a explózia boli spojené, a to výbuch plynu v Prešove. Stalo sa to, keď mal B. asi 1,5 roka a mohol nás počuť, keď sme sa o tom rozprávali. Inak neviem, odkiaľ by mohol jeho strach z plynu pochádzať.
Dôvod, prečo som spomenula tieto dve udalosti – zbíjačku a strach z plynu – je, že som chcela ilustrovať ako si B. vie zapamätať potenciálne strach vzbudzujúce veci a skôr či neskôr sa k nim po svojom vrátiť. Preto som sa obávala hovoriť s ním o tornáde, ktoré zničilo dediny relatívne blízko k nám a ešte omnoho bližšie k B. starej mame K., starému otcovi J., tete L., ujovi J. a bratrancovi A., ktorí všetci žijú v meste vzdialenom 5 kilometrov od dedín zničených tornádom.
Tornádo
V ten deň M. zobral B. na poštu vyzdvihnúť balík. Volali mi, aby som sa pozrela na oblaky. Takéto oblaky som videla na internete (nepamätala som si s akým počasím boli spojené), ale nikdy na vlastné oči. Vyzerali ako obrovské gule visiace z oblohy. Oblaky Mammatus, ako som zistila nasledujúci deň. Nepršalo, nebola búrka, ani nejako extrémne nefúkalo. Nič nezvyčajné. Čo sa udialo, sme zistili až počas doobedia nasledujúceho dňa.
M. čítal na internete správy, pozeral fotografie a videá zničených dedín, keď išiel B. okolo a okamžite sa na to začal vypytovať. Vysvetľovali sme, ukazovali fotografie, videá, prečítali zopár riadkov zo správ, ukázali mu tornáda v jeho knihách. Rozprával, že „velké mašiny prídu opravit, ludia bývajú v iných bytovkách“. Snažili sme sa mu tiež vysvetliť, že opravy si budú vyžadovať množstvo času, peňazí, práce a úsilia. Zmienili sme sa tiež o možnostiach humanitárnej pomoci. Bolo pre mňa dosť dôležité ho ubezpečiť, že ja som za celý svoj život nepočula o podbne ničivom tornáde v našej oblasti a že to, že bývame v blízkosti pohoria, nám poskytuje trošku väčšie bezpečie.
Rozhovor sme ukončili asi po 45 minútach, pretože už nám bolo zaťažko to všetko opakovať stále dokola. On ale rozprával o tom ďalej, prezeral si knihy, opisoval obrázky, ukazoval nám ich. Bolo vidieť, že ho táto téma zaujala. Slová „tojnádo“ a „lievik“ s nami zostali niekoľko dní. A ja sa teraz obávam, čo príde s najbližšou búrkou, keďže už predtým sa bál búrok…
Rozhovory o smrti
O smrti sa rozprávame vo všeobecnej rovine – máme dve prekrásne detské knihy, ktoré napísala Elisabeth Helland Larsen Leben mit dir (v slovenčine Ja som Život) a Ja som Smrť. A tiež je tu mestský rozhlas… B. vie identifikovať smútočnú úvodnú melódiu, na čo reaguje: „Niekto zomrel.“ Používa presne tie isté slová, ktoré som používala, keď som sa mu snažila vysvetliť, čo to v tom rozhlase hrá a rozpráva. Nepredpokladám, že plne rozumie tomu, čo znamená „zomrieť“, ale je na ceste k porozumeniu.
Ďalší spôsob, akým prinášame tému smrti, je občasné jedenie mäsa. Vysvetľujeme, že mäso ktoré jeme, pochádza zo zvieraťa, ktoré kedysi bolo živé – kura či kačica, ktorá behala, alebo ryba, ktorá plávala. Keď vonku vidíme mŕtve zviera, ukážeme mu ho, vysvetlíme, že teraz je potravou pre iné zvieratá a chrobáky. Tiež máme prekrásnu aktivitu o potravinovom reťazci od Lipky (dostupná aj v češtine).
Smrť je súčasťou života, a tak k nej naša rodina snaží pristupovať. Môžeme sa kvôli nej cítiť smutne, zúfalo, nahnevane, beznádejne alebo aj šťastne a radostne… Záleží to na okolnostiach. Dokonca aj ja som žila bližšie k smrti. Nikdy neviem, kedy informácie, ktoré B. sprostredkúvame, ovplyvnia jeho a náš život, rovnako ako ja nikdy neviem, ktorá informácia či udalosť z mojej minulosti práve ovplyvní ten môj a náš.