Bol piatok, keď som prežila hlboké spojenie s mojím synom. Po prvýkrát odkedy sa narodil pred viac ako dva a pol rokom. Bola som tak šťastne pokojná a vychutnávala si všetko, čo mi tie momenty ponúkali. Spájanie. Cesta k nemu bola dlhá a som si vedomá, že je to moja celoživotná úloha…

Spájanie sa so svojím dieťaťom je téma, o ktorej sa nespočetne ráz píše v knihách, článkoch a hovorí v debatách a prednáškach o rodičovstve… Hoci sú uvádzané nejaké rady, čo však robiť, keď som urobila všetko zmienené a všetko čo mi len napadlo, a spojenie nenastalo… Cítila som sa príšerne čítajúc o nutnosti spojenia s vlastným dieťaťom. S každým ďalším pokusom o spojenie som bola vyčerpanejšia a bezmocnejšia. Po mesiacoch a rokoch som sa pomaly cítila lepšie a mohla som sa tešiť najprv len ojedinelým šťastným chvíľam s B., neskôr boli čím ďalej častejšie a dlhšie. Potom som mu začala lepšie rozumieť a pomáhať s jeho pocitmi. Ale čo sa stalo v piatok bolo niečo celkom iné. Vedela som, aká bude jeho nasledujúca reakcia, vedela som, na čo bude myslieť alebo čo urobí. Pravdepodobne on o mne vedel podobné veci…

Prečo?

S tým šťastným pokojom prišiel ku mne aj žiaľ. Prečo to spojenie nastalo po takom dlhom čase? Prečo nie skôr, keď som sa tak veľmi snažila a tak veľmi ho potrebovala? Mohla som urobiť niečo viac alebo urobiť niečo inak? Prečo teraz, keď sa moja rodičovská „dovolenka“ blíži k záveru? Kedy si nahradíme všetok ten stratený čas, ten čas bez hlbokého spojenia?

A s tým šťastným pokojom prišla aj závisť. Prečo sa zdá, že všetky ženy sú šťastné, keď sa stanú matkami? Prečo sa zdá, že sú úplne fyzicky vo forme hneď po pôrode a aj mesiace potom? Čo som urobila nesprávne? Ako môžu byť také šťastné, že rozžiaria ulicu, po ktorej kráčajú so svojím bábätkom v šatke? Prečo to nie je také, ako som si predstavovala?

Aj strach ku mne prišiel so šťastným pokojom. Ako to všetko ovplyvnilo vzťah medzi mnou a B.? Ako sa bude náš vzťah rozvíjať v budúcnosti? Bude závislý na drogách tak, ako mi povedala psychoterapeutka, keď s ním vhodne a dostatočne skoro nenadviažem spojenie? Bude ma nenávidieť, lebo som mu zničila detstvo?

Umlčala som tieto pocity, pretože som svoju pozornosť chcela zamerať na mňa a B. navzájom spojených. Zamýšľala som sa k nim vrátiť neskôr, čo vlastne robím teraz písaním tohto postu.

Pamätný piatok

B. a ja sme boli sami doma, keďže M. výnimočne pracoval mimo domova. Mali sme rušný a hladko prebiehajúci deň – zvládli sme sa vysporiadať so špinavou bielizňou a riadom, upratať kuchyňu, hrať sa spolu, povymieňať knižky v B. knižnici, mať dve dlhé čitateľské sedenia, oddychovať a omnoho viac. Po obedňajšom oddychu sme pozerali videá. Po asi štyridsiatich minútach som povedala, že si pustíme posledné video a pôjdeme von. B. súhlasil. Keď video skončilo, chcel jesť. Tak som povedala, že po jedení pôjdeme von. Ale on nejedol, len sa hral s jedlom. Začalo mi byť jasné, že odďaľuje náš odchod z domu. Odložila som jedlo, čo mal pred sebou.

Odmietol sa obliekať, tak som sa obliekla najprv ja. Aj potom sa odmietal obliecť. Vreskot a plač. Najprv len on, potom obaja. Viem, že obľubuje chodiť von a nerozumiem, prečo sa táto opozícia objavuje čím ďalej častejšie… Tak som ho položila do postieľky. A opäť ho z nej vybrala – ideme von! Viac vreskotu a plaču na oboch stranách. Nemohla som ani len pomyslieť na to, že zostaneme vnútri tretí deň po sebe. A predstava, že zajtra budeme doma opäť, ma rozzúrila.

Spájanie…

Zrazu zdvihol ruku, držal ju predo mnou dlaňou otočenou k mojej tvári. Cez vzlyky, plač a vrešťanie povedal: „Klud!“

Nebola som si istá, či som mu dobre rozumela, tak som sa ho opýtala, čo povedal. Zopakoval to s rovnakým gestom „Klud!“ Obaja sme sa zastavili. Postavil sa a prišiel ku mne, aby som ho mohla zobrať na ruky. Túlili sme sa a objímali, čoskoro sme boli uvoľnení jeden druhému v náručí. Potom som mu vysvetlila, aké je pre mňa frustrujúce, keď nedodrží to, na čom sme sa dohodli… Pohladkal ma po vlasoch a zdalo sa, že je o mnoho rokov starší a rozumie, čo sa udialo a čo k tej situácii viedlo. Opýtala som sa ho, čo bolo z jeho pohľadu nedobré. Neodpovedal, pozeral na mňa. Povedala som mu, že nerozumiem, prečo chce ísť von, potom zase nie, potom áno a potom zase nie…

Prekvapivo, chcel sa chystať von, tak som ho položila na zem. Odtrhol kúsok toaletného papiera, utrel mi oči od sĺz a papier hodil do záchoda. Pripadal mi byť taký dospelý. Opýtala som sa ho, či si uvedomuje, že práve dokázal zastaviť nepríjemnú situáciu s tým jeho „Klud!“, pričom som napodobila jeho gesto. Na tvári sa mu objavil úsmev a niekoľkokrát zhrnul všetko čo sa stalo od „Klud!“ momentu zatiaľ čo sme ho obliekali na von.

Rozumeli sme si bez slov

Vonku bolo veterno a chladno, dokonca začalo snežiť. Zobrali sme si so sebou tabuľku na zaznamenávanie spozorovaných vtákov. B. na to vybral vhodnú trasu prechádzky, skúmali sme lesík, dokonca sme našli nejaké pierka. Nosil si paličky a zakaždým, čo sme začuli zvuk vtáka, v tichosti sme zastavili, pozreli jeden na druhého a pohľadom hľadali vtáka, ktorého sme práve počuli. Len gestá, pohľady a mimika nám stačili na komunikáciu. Rozumeli sme si. Keď kráčal za mnou, vedela som, čo robil aj bez toho, aby som naňho pozrela. A keď som sa obzrela, áno, mala som pravdu.

Keď nám už bolo tak zima, že nám to bolo nepríjemné, navrhla som, aby sme išli domov. Na niekoľko sekúnd sa zdalo, že to bude preňho ťažké, ale zvládol to veľmi rýchlo. Navyše, potreboval ísť na záchod. A vydržal asi pätnásť minút až kým sme prišli domov! Môj veľký syn…

Naša cesta k spojeniu

Večer som nemohla uveriť tomu, čo sa stalo s „Klud!“ momentom. Bolo to neslýchané. Myslela som na množstvo krokov, ktoré viedli k tomuto momentu. Je ich toľko… Určite je aj mnoho takých, ktoré mi skrátka nenapadli.

• pomáhanie samej sebe:
  • znova sa naučiť relaxovať
  • znova sa naučiť spať (použitie meditácií)
  • cvičenie (joga, hormonálna joga, brušný tanec, ranný strečing)
  • oddych (napr. čítanie kníh len tak pre radosť)
  • zamestnávanie zmyslov pri beťných činnostiach
  • nastavenie denného režimu
  • zorganizovanie domácnosti
• B. rastie, dospieva a rozumie viacerým veciam
• rozhovory o náročných situáciách (B. a mojich)
• upokojujúci košík

Zo zistenia, že som urobila toľko krokov, ktoré pravdepodobne viedli k prežitiu takých prekrásnych chvíľ a obohateniu nášho vzťahu, som bola spokojná. Moje predošlé pocity žiaľu, závisti a strachu prevalcovala spokojnosť, takže šťastný pokoj mohol zaplaviť celé moje telo. Odrazu som mala odpovede na všetky moje sťažnosti. Vedela som, že som nemohla urobiť nič viac a ani som neurobila nič nesprávne. Čas, ktorý sme spolu strávili za posledné roky, nebol stratený. Teraz robím všetko, čo viem, aby som mala s B. vťah podľa mojich predstáv.

Poznámka: Fotografie som nevytvorila počas pamätného piatku (5. marca 2021).